Od druhej polovice 20. storočia UNESCO prostredníctvom kultúrnych dohovorov a nadväzujúcich špecializovaných programov postupne buduje komplexný systém zameraný na ochranu hmotného i nehmotného, kultúrneho aj prírodného dedičstva ľudstva. Zachovanie tohto dedičstva je jedným z hlavných mandátov UNESCO, keďže v špecifických, zvlášť krízových situáciách, nemôže byť výlučne zodpovednosťou jednotlivých štátov, ale musí sa ním zaoberať medzinárodné spoločenstvo ako celok.
Z rozmanitej agendy UNESCO práve programy na podporu a propagáciu nášho spoločného dedičstva najvýraznejšie rezonujú v povedomí širšej verejnosti a významne ovplyvňujú národné politiky ochrany dedičstva na celom svete.
Po skúsenostiach z druhej svetovej vojny zakladatelia UNESCO prízvukovali, že mierové spolunažívanie je možné len, ak sa rôzne národy navzájom rešpektujú, k čomu prispieva aj uznanie a ocenenie hmotného a nehmotného dedičstva v celej pestrosti a rôznorodosti jeho foriem a obsahu.
Prvé iniciatívy na ochranu spoločného dedičstva ľudstva sa datujú do obdobia bezprostredne po vojne a vyvrcholili v roku 1954 prijatím tzv. Haagskeho dohovoru o ochrane kultúrnych hodnôt počas ozbrojených konfliktov, ktorý prináša pohľad na dedičstvo ako jeden zo základných prvkov formujúcich identitu človeka. V roku 1970 členské štáty poverili UNESCO mandátom na zlepšenie prevencie krádeží a rabovania kultúrnych hodnôt a na posilnenie úlohy medzinárodného spoločenstva pri navracaní odcudzených kultúrnych predmetov do krajiny ich pôvodu. Následne prijatý dohovor o predchádzaní nelegálneho prevodu vlastníctva kultúrnych hodnôt sa stal prvým nástrojom medzinárodného práva na ochranu kultúrnych hodnôt v čase mieru.
Ďalšou dôležitou iniciatívou, prvou svojho druhu, bolo medzinárodné úsilie o záchranu a premiestnenie egyptských chrámov Abu Simbel počas výstavby Asuánskej priehrady, ktoré sa realizovalo v rokoch 1964 až 1969. Táto záchranná kampaň dodnes nemá obdobu, a to nielen pre svoju technickú a finančnú náročnosť. Úsilie o záchranu chrámov bolo viac ako len inžinierskym úspechom a vďaka zapojeniu širokého spektra odborníkov z rôznych štátov sveta sa stalo míľnikom solidarity medzi národmi a zhmotnením idey spoločného dedičstva celého ľudstva. Krátko po zavŕšení záchranných aktivít, v roku 1972, nasledovalo prijatie Dohovoru o svetovom dedičstve, považovaného za jeden z najefektívnejších nástrojov v globálnom hnutí za zachovanie najvzácnejších lokalít prírodného a kultúrneho dedičstva.
V novšom období sa UNESCO sústredilo na iniciatívy zamerané na špecifické typy dedičstva. Dokumentárne dedičstvo ľudstva, uchovávané v knižniciach a archívoch, je od roku 1992 chránené prostredníctvom programu Pamäť sveta a v roku 2001 bol prijatý dohovor zaisťujúci in situ ochranu dedičstva nachádzajúceho sa pod vodnou hladinou.
Okrem ochrany hmotného kultúrneho dedičstva sa UNESCO od roku 2003 zasadzuje aj o zachovanie nehmotného kultúrneho dedičstva, t. j. remesiel a umenia, tradícií, zvykov, rituálov a pod., vyžadujúceho zvláštny prístup a predovšetkým podporu komunít, ktoré sú nositeľmi tohto typu dedičstva.
Celkovo sa v oblasti kultúry UNESCO zameriava na nasledujúce oblasti:
